Rok 2020 sa veľkými písmenami zapíše do dejín, a to predovšetkým pandémiou, ktorá náhle zachvátila celý svet.
Z médií sme postupne získavali informácie o rýchlom šírení tohto vírusu, ktorý zároveň zasiahol aj našu krajinu. Človek je spoločenský tvor, a tak sme boli doposiaľ zvyknutí stretávať sa, komunikovať, zdieľať spoločné zážitky, príhody, navštevovať pekné miesta, kiná, divadlá či posedieť si pri chutnom obede a káve... Novej situácii sme sa však všetci museli prispôsobiť. Je to pre nás často krát náročné, neprirodzené, zvláštne. Každého z nás to nejakým spôsobom zasiahlo. Zmenili sme svoje denné návyky, vo veľkej miere sme obmedzili intenzitu sociálnych vzťahov, chránime seba a svoje rodiny, obmedzujeme voľný pohyb. Čas sa akoby spomalil a to mnohým z nás otvorilo cestu na vlastné zamyslenie sa, prehodnotenie svojich názorov, postojov či hodnotových rebríčkov. Celospoločenská situácia, v ktorej sme sa ocitli, nás pedagógov a žiakov priviedla k dištančnej forme vzdelávania, ktorá je síce náročnejšia, ale ponúka nám nové možnosti a zároveň otvára dvere a priestor pre našu kreativitu. Veľké poďakovanie patrí rodičom našich žiakov, ktorí okrem svojich pracovných či domácich povinností dohliadajú na plnenie si školských povinností svojich detí.
V ostatnom období som žiakom siedmeho a ôsmeho ročníka zadala písomné zamyslenie sa v podobe práce na tému ,,Môj život počas pandémie“, nakoľko toto obdobie prežívame všetci na ,,vlastnej koži“ a zároveň túto aktivitu považujem za zaujímavú formu overenia si spätnej väzby pri tejto forme vzdelávania. Jej cieľom bolo poznať ich názor na súčasné dianie v spoločnosti v súvislosti s novým vírusom, ako trávia čas v tomto období, ako pomáhajú svojim rodičom, ich denný harmonogram, záľuby, túžby, životné ciele, zamyslenie sa nad ich životnými hodnotami a podobne. Žiaci sa vyjadrili, že im škola, ktorú denne navštevovali, triedny kolektív, či rôzne úsmevné príhody zo školských lavíc veľmi chýbajú. Zároveň je im ľúto občasných hádok v kolektíve, ktoré teraz považujú za zbytočné a nepodstatné. Práve v tomto období o to viac si uvedomili, že zdravie je to najcennejšie, čo človek môže mať. Práce žiakov uverejnené v tomto príspevku som so sprievodným listom zaslala ministrovi školstva, vedy, výskumu a športu p. Mgr. Branislavovi Grӧhlingovi, čím som reagovala na jeho výzvu a tiež si myslím, že aj naša škola vzdeláva šikovných žiakov, čoho dôkazom sú podľa môjho názoru aj tieto práce, ktoré ponúkajú pohľad na toto náročné obdobie ,,očami tínedžerov“.
Zapísala: PhDr. Erika Bačová, učiteľka
Práce žiakov si môžete prečítať na tomto odkaze:
