Aj v roku 2020 si pripomíname mnoho významných historických výročí. Do vienka týchto dôležitých udalostí patrí aj mesiac máj, ktorý je spomienkou 101. výročia tragického úmrtia Generála PhDr. M. R. Štefánika (04. mája 2020) a zároveň si pripomíname jeden z najvýznamnejších medzníkov novodobých dejín - 75. výročie ukončenia 2. svetovej vojny, ktorá bola najväčším a najkrvavejším konfliktom v dejinách ľudstva. 8. máj je Dňom víťazstva nad fašizmom. Je štátnym sviatkom, v ktorom si pripomíname túto významnú udalosť.
Pri tejto príležitosti som v rámci dištančného vzdelávania zadala žiakom 8. ročníka písomné zamyslenie sa v podobe práce na tému ,,Dôsledky vojny pre človeka,“ pretože takýto druh aktivity považujem za zaujímavú formu overenia si spätnej väzby pri dištančnej forme vzdelávania. Všetky zaslané práce boli spracované na vysokej úrovni a zaslúžia si moje úprimné poďakovanie. Ich pohľad na vojnové obdobie sa stali aj pre mňa inšpiráciou a bohatým zdrojom informácií vnímania vojnového obdobia očami mladej generácie.
Z daných prác vyberám:
,,Krviprelievanie. Miliardy mŕtvych. Milióny zranených. Tisícky smútiacich rodín. Stovky hladujúcich detí. Päť písmen. Jedno slovo. Vojna. Čo je vlastne vojna? Pre niekoho možno len obyčajné slovo, no pre tých, ktorý ju zažili, to slovo znamená strach o svojich blízkych, strach z toho, čo príde ďalej. Za oknom je ticho a v duši panuje obrovská prázdnota. Milovaní otcovia, statoční synovia a nebojácni bratia odchádzajú z domovov ako dažďové kvapky pri strašnej búrke. Z očí sa valia potoky sĺz zdrvených matiek, manželiek a dcér. Nik z nich netuší, či úsmevy svojich milovaných blízkych neuzreli svetlo sveta už naposledy. Kto vie, pocítia so svojimi blízkymi ešte teplé slnečné lúče, ktoré tak milujú? Vojna u človeka zanechá hlboké rany. Nie len fyzické, ale aj psychické. Ak sa človek vráti z vojny, už nikdy nebude ako predtým. Z toho, čo tam videl a prežil, sa nedokáže tak ľahko spamätať. Videl padnúť svojich kamarátov v boji, videl, čo všetko vojaci musia zvládnuť a koľko zranení môžu mať. Už nikdy nebude svet okolo seba vnímať ako predtým. Hrôzy, čo zažil vo vojne ho budú sprevádzať už po celý život. V mnohých prípadoch ľudia, ktorí sa vrátili z vojny sa už nedokázali porozprávať o všetkom, tak ako predtým a uzavreli sa do seba. Niektorí mladí chlapci prichádzali na fronty ako nadšenci, no postupom času strácali ilúzie. A to nebolo jediné, čo stratili. Sny, ideály a predstava normálneho života im bola tiež na míle vzdialená. Uvedomovali si, ako ich vojna poznačila a ak prežijú, tak na ňu nikdy nezabudnú, pretože sa stala ich prvým zamestnaním. Majú veľký strach zo smrti, pretože túžia po živote a chcú prežiť všetko to krásne, čo im môže ponúknuť jedine život. Mnohým sa zmenil ich rebríček hodnôt, to čo predtým považovali za dôležité, už pre nich neplatí. Túžia už iba po jedinom -prežiť. Na vojne okrem bojov s nepriateľmi veľa z nich pocítilo aj šikanu od svojich rovesníkov či nadriadených. Akoby vojna nebola dostatočným trestom. Mladí chlapci na vojne dospievajú a stávajú sa z nich chlapi. Chcú dať zbohom zbraniam, avšak vedia, že to zostane len nevypočutou prosbou, ktorú zavanie víchor do ďalekých kútov. Ich detský svet je už dávno preč a oni to dobre vedia. Vstúpili do sveta plného násilia a zabíjania, tam, kde pre súcit a lásku nie je miesto. Vojna má ničivý dopad nie len na vojakov bojujúcich na fronte, ale aj na obyvateľov dedín, ktorí žijú v blízkosti frontu. Z tých dedín totiž na front dovážali zásoby potravín a pitnej vody. Dedinčania prichádzali aj o poľnohospodárske zvieratá či plodiny, ktoré pre mnohých znamenali obživu. Keďže muži boli na frontoch, nemal kto obrábať polia, a preto mnohí prichádzali o svoju úrodu. Vojna priniesla ľudu hlad, biedu, zhoršenie sociálnej situácie, ale aj zbohatnutie pánov, úradníctva a krčmárov. Prvý granát čo vybuchol, trafil ich srdcia. Otupení bolesťou hľadajúc nový zmysel plávajú životom a čakajú, čo im prinesie. Uvidia znovu to oslnivé svetlo, čakajúce na konci tunela, ktoré im ukáže cestu?“
(Katarína Šlebodová, VIII. A)
,,Kto nezažil vojnu, len ťažko si vie predstaviť, ako to počas vojny a po vojne vyzeralo, čo zažívali ľudia v tých časoch, ako sa cítili, ako ich to ovplyvnilo, či zmenilo. Môžeme sa to dozvedieť napríklad z rozprávania historikov, z historických filmov a kníh s vojnovou tematikou, od prastarých rodičov, ktorí vojnu zažili na vlastnej koži ako deti, či mladí vojaci. Počas vojny zomrelo veľmi veľa ľudí. Všetci muži museli ísť do boja, nezáležalo na tom, či boli zdraví, starí, slabí a tým pádom sa ich ženy a deti museli o seba starať sami, lebo odišiel hlavný živiteľ rodiny. Zavládla chudoba, ľudia si museli všetko pestovať a vyrábať sami. A vtedy mali rodiny viac detí, takže matka musela sama vychovávať aj šesť alebo sedem detí. Mnoho mužov sa z vojny vôbec nevrátilo a ak áno, tak nemali nohu alebo ruku, boli slepí alebo mali aj iné zranenia, tým pádom nemohli pracovať ani na poli a živiť rodinu. Boli tak rodine skôr na príťaž ako na úžitok. Niektorých vojna poznačila aj psychicky. Horšie na tom však boli ľudia, ktorý žili blízko území, kde sa bojovalo. Báli sa o svoje životy, že ich niekto zastrelí alebo k nim spadne bomba. Hocikedy mohli vojaci prísť ku komukoľvek domov a vziať im všetko jedlo. Hlavne, keď vojaci obsadzovali územia, rabovali a pobrali ľuďom všetko jedlo, zvieratá, znásilňovali ženy a dievčatá a odstrelili tých, ktorý sa im postavili na odpor. Ľudia tak prišli o všetko. Zhoršil sa aj zdravotný stav ľudí, chudobní a vyhladovaní ľudia zomierali aj na choroby, ktoré sa dnes dajú ľahko liečiť. Kvôli hladu a nedostatočnej hygiene sa začali šíriť rôzne choroby a vypukli rôzne svetové pandémie. Začali sa meniť aj ľudské hodnoty a postoje k životu, niektorí si život začali vážiť viac, iní menej. Taktiež sa zmenil postoj ľudí k práci a k vojne. Aj v súčasnosti sú vojny na niektorých územiach sveta, migranti zo Sýrie sú živým dôkazom toho, aký má vojna na človeka dopad dnes. Aký zúfalý musí byť človek, ktorý opúšťa svoj domov, pretože už preňho nie je miestom pre pocit istoty, bezpečia a pohodlia. Ide do neistoty, cez oceán aj za cenu smrti, len aby neostal na mieste, kde je všetko zbombardované. Na našom území našťastie momentálne vojny nie sú a ja dúfam, že ani nebudú.“
(Monika Magdová, VIII. A)
,,Vojna je široký pojem na písanie. Pod slovom vojna si mnohí z nás predstavia čierneho vojaka s puškou, alebo akúkoľvek inú zbraň. Vo vojne je mnoho zbytočne preliatej krvi nevinných ľudí, ktorí chceli iba pomôcť svojej rodnej zemi, ale nie len vojaci sú tí, ktorých krv je zbytočne preliata. Počas vojny často zomrú aj nevinní ľudia, ktorí sa snažia prečkať vojnu vo svojich úkrytoch, väčšinou sú to úkryty v podzemí, alebo pivničné priestory a podobne. Celkovo slovo vojna nám príde ako také temné a strašidelné slovo. Vojna ako globálny pojem môže vypuknúť hocikde a hocikedy. Či už svetová, medzištátna, občianska, medzimestská ale aj rodinná, či medzi dvoma ľuďmi. A nikdy to nie je nič príjemné. Počas vojny, ale aj po vojne sa človek bojí vychádzať von. Stačí, že preletí lietadlo a už majú v mysli, či sa to náhodou nevrátilo, alebo či sa opäť niečo nedeje. Vidieť tých úbohých nevinných ľudí ležať bez známok života musí byť často krát zlý a smutný pohľad, z ktorého sa človek ani do konca života nevie vyrovnať. Po vojne sa spamätávajú nielen ľudia, ale aj príroda, ekonomika... Mnohí starí ľudia si vojnu pamätajú a keď o nej rozprávajú majú zimomriavky na celom tele a nerozpráva sa im o tom jednoducho. My, mladšia generácia, si ani len nevieme podstaviť, aké ťažké to muselo byť, žiť počas vojnového obdobia. Som veľmi šťastná, že ja som sa počas vojny nenarodila a ani ju nezažila a dúfam, že sa ani ja a ani nikto z mojich blízkych takého niečoho nedožije. Teraz máme obdobie pandémie a dosť ťažko sa to prežíva a viem, že to nie je nič oproti vojne.“
(Liana Čechová, VIII. A)
,,Vojna- slovo povedané v ktoromkoľvek jazyku naháňajúce hrôzu tak ako v minulosti, tak i v prítomnosti a možno aj v budúcnosti. O vojne a jej dôsledkoch na ľudstvo sa dozvedám nielen zo štúdia v škole, z médií, ale aj z rozprávania od svojich najbližších- hlavne dedka, tety a ujov. Vo všeobecnosti chápem vojnu ako niečo negatívne. Ničí ľudské životy priamo zúčastnením stranám boja, no aj nezainteresovaným. Mladí ľudia ešte ani nezačali poriadne žiť a už zabíjali a sami umierali. Videli tisíce mŕtvych, zabitých možno ich vlastnými rukami, videli umierať najlepších priateľov. Ak niekto z nich prežil, buď sa vrátil domov zmrzačený, alebo stratil zmysel života, nemal žiadne ciele, túžby. Nemal ich s kým rozoberať a zdieľať, pretože všetci jeho priatelia boli mŕtvy....Po prvej svetovej vojne prišla druhá, ešte ničivejšia vojna. Prečo vlastne začala? Hnala ju túžba Adolfa Hitlera ovládnuť celý svet. Koľko ľudských životov vtedy vyhaslo? Koľko malých detí zostalo bez otca či úplne siroty bez rodičov? Koľko vdov? Boli to desiatky a milióny obetí. A čo židia? Oni neboli ľudia? Sú a boli presne takí istí ľudia, ako my všetci ostatní, a mali presne to isté právo žiť a byť šťastný ako my. Ťažko si to vôbec predstaviť... Slovo vojna do dnešného dňa znamená pre všetko žijúce na Zemi ohrozenie a istú záhubu. Dúfam a prajem si tak, ako každý jeden z nás, že sa raz splní sen a nikto na svete už nebude viesť medzi sebou nezmyselné vojny. Samé dejiny sú toho príkladom a zároveň výstrahou neurobiť ďalší omyl. Chcela by som vzdať hold vojakom nevinným, ktorí nemohli za to, že vojna začala a oni museli žiť v nej. Nech MIER zavládne na celej Zemi.“
(Veronika Halčáková, VIII. A)
,,Vojnu a jej dôsledky by sme nemali vnímať iba z pozície záujmu o históriu. Stále žijeme vo svete, ktorý je jej dôsledkom a čelíme podobným obavám ako vtedy. Vojny, nech už vypukli z akéhokoľvek dôvodu, sú tmavými miestami v dejinách. Za vojnami sa vždy skrýval boj o moc alebo boj o väčší kus zeme. Príčinu jej vzniku bolo v ich túžbe získať viac a podmaniť si čo možno najväčší kus sveta. Vojaci bojovali pod psychickým nátlakom, unavení, mnohokrát nemali čo jesť, strácali svojich kamarátov v boji a sami nevedeli či sa vrátia k svojim blízkym. Tí, ktorí prežili, boli mrzákmi nielen navonok, ale aj na duši. Z rozprávania viem, že napríklad môj prapradedko sa zúčastnil bojov v 1.svetovej vojne pri Haliči. No bohužiaľ v boji padol. Je pochovaný na vojnovom cintoríne v Haliči. My si na neho s úctou spomíname. Každá vojna je to najhoršie, čo môžu ľudia zažiť. Zomierajú nevinní ľudia a tí, ktorí konflikt vyvolali sedia v honosných vilách.“
(Miroslava Šucová, VIII. A)
Zapísala: PhDr. Erika Bačová, učiteľka
